Pred nejakým časom som sa prichytila pri myšlienke:
„Prečo sa moje dieťa nevie aspoň chvíľku zahrať samo, veď má toľko hračiek…“
A práve v tom je tá chyba, hračiek má priveľa. Nie, že by sme mu ich toľko kúpili, väčšinu sme dostali a nemám to srdce ich povyhadzovať, pretože mnohé sú pekné, náučné… No čo urobiť, aby sa s nimi hrali?
Čo nám pomohlo:
Striedanie hračiek
Všimla som si, že keď mojim synom dám na výber len z niekoľkých hračiek, skôr si niečo vyberú a zahrajú sa dlhšie, ako keď si môžu vyberať zo všetkých. Zrejme to súvisí s rozhodovacom paralýzou, ale o tom niekedy nabudúce.
Urobila som to jednoducho. Hračky, s ktorými sa dlhšie nehrali som schovala a nechala v izbičke len niekoľko obľúbených. Každý týždeň som im časť z nich vymenila za schované hračky a čuduj sa svete, hrávajú sa s nimi dlhšie. Stačí teda zúžiť výber a hračky pravidelne obmieňať, aby boli pre nich vždy nové a zaujímavé. Takto regulujem ja s čím sa hrajú a koľko sa s tým hrajú. Hrajú sa so svojimi hračkami dlhšie, samostatnejšie a viac si ich vážia (hračky nie sú rozhádzané po celej izbe a každá v oblasti záujmu len na pár sekúnd). Tie, ktoré sú čerstvo vytiahnuté na svetlo sveta, sú pre nich znova akoby nové a vzácne. Hrajú sa s nimi podstatne dlhšie a sú viac zahĺbení do hry s nimi.
Obmedzenie celkového počtu hračiek
Postupne prechádzame aj k celkovej redukcii počtu hračiek. Za tie 4 a 2 roky ich života sa začalo celkom pekne rysovať, k akému typu hračiek moji chlapci inklinujú. Samozrejme, že každý k inému 🙂 No aspoň vieme, s čím sa vôbec nehrávajú. Hračky tohto typu už vôbec nekupujeme, neodporúčame ako dar prípadným darcom, neskladujeme v našej domácnosti. Naopak tie, s ktorými sa radi hrávajú sa snažím ponechať v ich dosahu. Z každého typu obľúbených hračiek majú vždy aspoň jednu k dispozícii (z tých, ktoré nie sú práve schované, ako som písala vyššie). Nové hračky pribúdajú len veľmi veľmi pomaly a po dôkladnom zvážení prípadnej duplicity s tým, čo už sa u nás doma nachádza.
One Response